2026

MARTINKO

Môj život dostal druhú šancu. Teraz túžim dostať šancu prehovoriť

Volám sa Martinko a môj život sa začal ako krásny a zdravý príbeh. Narodil som sa ako zdravé bábätko a moji rodičia ani len netušili, aký veľký boj mám pred sebou. 

Keď som mal iba 7 týždňov, všetko sa zmenilo. Zrazu som bojoval o život. Rodičia so mnou utekali na pohotovosť a netušili, že rozhodujú minúty. Cestou nám do cesty prišla sanitka a záchranári mi pomohli prežiť.

Lekári neskôr zistili vážne ochorenie srdiečka. Po ďalšom zhoršení prišlo rozhodnutie, že mojou jedinou šancou je transplantácia srdiečka.

Prešiel som si transplantáciou, množstvom komplikácií a dlhými mesiacmi v nemocnici. Neskôr prišla ďalšia veľká rana – onkologická diagnóza. Opäť liečba, nemocnice, strach a dni, ktoré sa zdali byť nekonečné.

Ale ja som sa nikdy nevzdal. ❤️

Dnes mám 5 rokov. Som malý bojovník, ktorý toho za svoj krátky život zažil viac, než by malo zažiť ktorékoľvek dieťa.

Moja liečba a všetko, čím som si prešiel, však zanechali následky. Môj vývin je oneskorený a dodnes nerozprávam. Slová, ktoré sú pre iné detičky úplne prirodzené, sú pre mňa veľkou výzvou.

Ja však veľmi túžim komunikovať. Chcem vedieť povedať mame a ockovi, čo potrebujem, čo ma teší, čo ma bolí. Chcem sa s nimi smiať, rozprávať a raz možno povedať všetky tie slová, ktoré mám ukryté vo svojom srdiečku.

Logopedické terapie sú pre mňa veľmi dôležité. Pomáhajú mi rozvíjať komunikáciu a dávajú mi nádej, že raz dokážem svoje myšlienky a pocity vyjadriť slovami.

Každá terapia je pre mňa malým krôčikom vpred. Možno je to pre niekoho len hodina logopédie. Pre mňa môže znamenať prvé slovo. Prvú vetu. Prvý skutočný rozhovor s mojou mamičkou a ockom.

A verím, že raz budem vedieť povedať:

„Ďakujem vám.“    
Martinko

JASMÍNKA

Keby som vám mohla povedať…

Keby som vám mohla povedať, čo nosím v srdci, možno by ste na chvíľu spomalili.

Volám sa Jasmínka a mám 20 rokov. Narodila som sa s detskou mozgovou obrnou, kvadruparézou a ťažkou skoliózou. Nedokážem sama chodiť, rozprávať ani písať. Nemôžem vám povedať, keď ma niečo bolí. Nemôžem vám vlastnými slovami povedať, čo by som si priala.

Ale to neznamená, že nič necítim.

Vnímam svet okolo seba. Vnímam dotyk maminkinej ruky. Vnímam, keď sa na mňa niekto usmeje. Teší ma slnko na tvári, čerstvý vzduch, zvuky vonku aj obyčajné chvíle, ktoré sú pre iných samozrejmosťou. Môj svet je možno tichší než svet ostatných, ale vo vnútri žijem svoj vlastný príbeh.

A veľmi túžim žiť.

Už nechcem byť zavretá medzi štyrmi stenami

Celý môj život je spojený s kočíkom.
Nie s takým, aký poznáte pri malých deťoch. Pre mňa je to moje kreslo, moja opora, moje miesto, ktoré mi umožňuje byť medzi ľuďmi a dostať sa von. Ten môj však už doslúžil.

Ako rastiem, moje telo potrebuje inú, špeciálne upravenú oporu. Potrebujem zdravotný kočík, ktorý bude prispôsobený môjmu telu, pomôže mi správne sedieť, poskytne mi potrebnú oporu a bude chrániť moju chrbticu.

Pre niekoho je kočík obyčajná vec. Pre mňa znamená slobodu.

Znamená možnosť opustiť izbu.
Možnosť ísť s rodinou von.
Možnosť cítiť slnko na tvári.
Možnosť pozerať sa na stromy, ľudí a svet, ktorý poznám najmä spoza okna.

Moja rodina už dala všetko, čo mala.  Viem, že moja rodina by mi dala aj posledné, čo má.

Maminka sa o mňa stará každý deň, každú hodinu. Pomáha mi s vecami, ktoré sú pre iných úplne obyčajné. Pomáha mi jesť, obliekať sa, presúvať sa, cvičiť a zvládať každý deň. 

Možno vám svoje poďakovanie nikdy nepoviem slovami. Budem ho však cítiť spolu so svojou rodinou a všetkými, ktorí sa rozhodnú pomôcť.

Ďakujem, že ste súčasťou Vianočných výpadov.

Jasmínka